2.kapitola
„Zaujímavé.“ Dudral si Dumbledora popod nos potom ćo si všetko vypočul. Čakl som, že povie niečo iné, nieco typu ´Ty nie si hoden byť Harryho synom´ alebo podobné veci. Lenže on nepovedal nič.
„To je všetko čo mi k tomu poviete?“
Dumbledore zažmurkal a upriamil svoju pozornosť na mňa.
„Nikdy predtým si ten denník nevidel hovoríš?“
„Nie. Nikdy.“ Pokrútil som hlavou.
„Si si istý?“
„Som! Veď viem..“ náhle som sa zamrzol. Prečo mi to nedošlo skôr?!
„Videl! Taký istý mal môj otec vo svojej pracovni! Každý večer si do neho niečo zapisoval.“
Dumbledore sa usmial.
„Tak záhada je potom vyriešená.“
„Nechápem.“
„Bol to denník tvojho otca. Cítil si sa mizerne, neznášal si svoj život. Tak sa rozhodol, že ti ukáže prečo ho máš milovať. Myslím, že je jasné ako budeme pokračovať. Nastúpiš do školy ako nový žiak a uvidíme ako sa to vyvinie.“
Omámene som na neho hľadel.
„Nie, ja s amusím vrátiť. Zmeškám metlobalový zápas!“
Dumbledore sa rozosmial.
„Čistý otec.“
Hľadel som na neho ako na zjavenie. Práve mi povedal, že sa podobám na vojho otca?
„Čo?“
„Aké čo? Počul si. Podobáš sa na svojho otca. Nielen výzorom. Rovnako miloval metlobal, máte rovnakú mimiku a dokážete sa rovnako rýchlo rozčúliť. Dokonca by som odprisahal, že som videl v tebe na malý okamih videl jeho ako si sa zlostil.“
Bol som prekvapený ale zato aj potešený. Bol to prvý človek čo mi to povedal.
„Tak Albus, môžeš ísť. Už bude svitať tak choď do Veľkej siene a ja ťa tam spomeniem. Myslím, že nebude nutné roztrieďovanie. Budeš v Slizoline ako aj predtým.“
„Samozrejme.“ Znechutene som odfrkol.
„Albus. Slizolin nie je kliadba. Je to fakulta ako všetky ostatné.“
„hej veď ja viem.“
Po strašných raňajkách kde na uviedol riaditeľ som s apobral do svojej klubovni. Neprítomne som prechádzal po chodbe. Rozmýśľal som and tým čo sa to tu vlastne deje. Bol som taký pohrúžený do svojich myšlienkových pochodov, že som si ani neuvedomil keď som do niekoho narazil. Tvrdo som dopadol na zem.
„Nevidíš na oči alebo čo?!“ vyštekol som na červenovlasé dievća na zemi.
„No prepáć! To ty si bol ten ćo si šiel po chodbe s hlavou v oblakoch!“ vybuchlo dievća a ja som zmrzol.
Hľadel som do nahnevanej tvári svojej matky. Bola taká nádherná.
„Onemel si alebo čo?“
„Ja... ja prepáč nevidel som, prepáč!“ vykoktal som a ako pako zdrhol.
„Ale,ale,ale.Máme tu nového študentíka čo?“ ozval sa úlisntý hlas spoza mňa. Nahnevane som zaklapol knihu.
„Tak fajn pozri! Je mi jedno kto si, je mi jedno aké tu máš postavenie či koho si syn. Nemám záujem sa s tebou baviť, spoznávať ťa alebo niečo podbné. Nebudeme priatelia! Tak si zara´d pekne spiatočku a vypadni.“
„Uuu. Páčiś sa mi.“ Zaspieval arogantný hlas a ja som v črtách chlapca s blonďavými vlasmi spoznal Scopriusa.
„Ja som Draco Malfoy.“ Vystrel predo mňa ruku.
„Si azda hluchý? To som tu môj monolog hovoril zbytočne?“
Malfoy na mna hľadel a pomaly spustil ruku.
„Ako myslíś. Mohol som ti vybaviť významne postavenie nie len tu. Ale keď nechceš.“ Smutne.,falošne si vzdychol a otočil sa na odchod a v pätách mal dve gorili. Nie doslovne hej ale oni tak vyzerali.
„Mohol som ti vybaviť významné postavenie nie len tu.“ Zaśkriekal som snažiac sa napodobniť jeho hlas a pokrútil hlavou nad jeho hlúposťou.
„Idiot.“
Na ďalší deň som šiel na raňajky a premýśľal som o vśetkom. Stále som neprišiel na to čo mi chcel denník ukázať ale musím uznať že bez Lilly sa mi hneď lepšie dýcha.
„Ahoj, Al.“ začul som zrazu spoza seba a otočil som s apripravený zničiť naršiteľa mojej harmónie.
„Čo si to..?!“ no zmĺkol som keď som uvidel moju 15ročnź mamu.
„Ale čo tak hneď zrána nervózne? Stal si zlou nohou z postele alebo ćo?“ uškrnula sa.
„Nie. Ja som taký stále.“
„Tak to aby sa zmenilo. Nemám rada zamračených ĺudí.“
„Noa?“
Zasmiala sa smiechom ktorý veľmiu dobre poznám. Musel som sa usmiať.
„Poď niekomu ťa predstavím. Chytila ma za ruku a ťahala do Veľkej siene.
„Harry?“ omámene som sledoval svojho otca ako sa otočil a dal letmý bozk mame. Pousmial som sa. Tak oni sú už spolu?
„Toto je Albus. Je tu nový.“
Usmial sa na mňa a podal mi ruku.
„Čau. Nie si z Chrabromilu čo? Eśte som ťa tu nevidel.“
„Nie, som zo Slizolinu.“
Otec sa zamračil a pozrel sa na mamu. Z očí mu sršali blesky.
„Prečo tu ťaháš jedného z tých arogantých idiotov?!“
To ma zabolelo. Neznáśal som Slizolin ale nečakaj som že toto povie môj otec.
„Harry!On taký nieje! Poćula som jeho rozhovor s Malfoyom. Zmietol ho zo stola. Neznáša ich.“
Otočil sa ku mne a premeral si ma.
„Vážne?“
„To si píš, oci. Aa Harry!“ rýchlo som sa opravil a neróźne zakašľal. Čakal som všetko ale toto ćo urobil otec nie.
„Vitaj. Hermiona? Ron? Toto je Albus.“
Usmial som sa na svoju tetu ktorá mi vesolo kýval a na strýka Rona zase s plnými ústami. Cítil som pocit aký som doteraz nikdy nemal. Cítil som sa tu ako doma.
O 2 TÝŽDNE NESKOR
„Alie no tak! To nie je fér! Stále vyhráś!“ kričal Ron a búchal päsťou do stola. Tak toto mu ostalo aj do dospelosti. Usmial som sa.
„Nemôžem za to, že si mizerný v šachu.“
„No prepáč, som najlepší z Chrabromilu.“
„Z Chrabromilu.“
Natiahol som si nohy pred seba a śťatsne odfúkol. Stále som neprišiel na to, čo mi chcel denník povedať ale cítil som sa byť śťatsný. Už mi tak nevadilo, že som zo Slizolinu a dokonca sa mi zlepšila nálada. Mama pracovala na tom aby som sa stále len usmiala. Ma som takú chuť ju objat ako svoju matku a všetko jej povedať ale nemohol som.
Zatváral som oči a poćúval ocove reči o metle. Bolo mi skvele. Ale to by nebolo moje śťatsie ktoré musí odísť hne´d ako príde.
Presne v tedy keď bolo všetko dokonalé, náhle sa všetko zmenilo. Do klubovne vletel malý prváćik a plakal.
„hej čo ti je?“ spýtal sa Ron.
„Smrtožrúti!“
Vśetci si vymenili zdesené pohĺady.
„Ale no tak, o tom sa nežartuje.“
„Ja nežartujem! Vážne!“ a výbuch pred klubovňou akoby podčiarkou jeho slová. Každý schytil prútik a vybehol von aby sa zapojil do boja.