3.kapitola
Na chodbách sa to hmýrilo vystrašenými študentami. Vśade lietali kliadby a ozýval sa len desivý smiech. Pevne som zovrel prútik a sledoval ako s amoja rodina vrhla do boja. Chcel som ich chytiť za ruku a stiahnuť niekde do bezpečia ale to bohužiaľ nešlo.
Videl som ako sa vlkodlak, Voldemortov prívrženec vrhol na male dievćatko a vo mne skypela zlosť.
„Protego!“ volkodlak odletel a tvrdo dopadol na zem. Zakňučal a ťahal sa na nohy.
„Si v poriadku?“ zohol som s aku dievčatku a pomohol mu na nohy. Dievća vystrašene prikývla.
„Po´d sem. Tu sa skry a nevídi odtiaľ kým sa neskončí boj, jasné?“
Dievća prikývlo a ja som ju hodil za gobelín.Dúfal som že bude v poriadku.
„Toto si nemal robiť chlapće.“ Zo zadu som začul zavrčanie a potom som cítil len hnilobný zápach. Nestihol som zdvihnúť prútik ani sa nijak ina brániť. Skočil na mňa a dopadli sme na schody odkiaľ sme sa skotúľali. Tvrdo som narazil hlavou do sohy a lćítil teplú, lepkavú tekutiny ktorá mi stekala z čela. Opatrne som si ju pretrel a na rukách zbadal krv. Zdvihol som oči a to už mal ku mne namierene naštvaný vlkodlak.
„Si mŕtvy.“
„Alebo ty.“ Zasyčal som a schytil prútik.
„Vingardium Leviovsa.“ Vlkodlak sa vzniesol do vzduchu a metal sa ako posadnutý.
„Protego!“ vlkodlaka odhodilo a sila môjho zaklínadla s ním prerazila stenu. Ale aj tak žil. Bol som prekvapený koľko toho vydrží. Myslím, že týmto som ho naštval už najviac ako sa dalo. Začal sa triasť a menil sa na skutočné zviera. Tvár sa mu naťahovala a v ústach s amu leskli tesáky. Rástol do výšky, ruky a nohy sa mu naťahovali. Ani som sa nenazdal a stál som pred pekne nasratým vlkodlakom.
„Protego! Protego!“ zaklínadla sa od neho iba odrážali.Ceril zuby a hýbal sa smerom ku mne.
„Mylsím, že je čas na útek.“ Zašepkal som a rozbehol som sa. Cítil som za sebou jeho ťažký dych a duté kroky. Mal som divné tušenie, že z tohto súboja živý nevyviaznem. Strach o mj holý život zatieňoval strach o moju rodinu. Sú niekde v tej kope bojujúcich a snažia sa zachrániť. Snažia sa zachrániť tento svet. Tak ako som si myslel. Nebol som dosť rýchly. Zviera sa na mňa hodilo a zarylo mi tesák do pleca. Pocítil som prudkú, pálivú bolesť azmohol som sa len na sprostý výkrik. Snažil som sa vyslobodiť, brániť ale váha vlkodlaka bola priveľká. Zdvihol labu a buchol ma do tváre. Okamžite som cítil krv ktorá sa valila nebezpečne rýchlo. Zahmlelo sa mi pred očami a mal som pocit že odpadnem. Otoćil som hlavu na bok a čakal posledný, smrteľný útok, keď mi pohľad padol na striebornú vec ktorá sa bliśťala na zemi. Bola to dýka. Natiahol som sa poňu a akurát v tedy keď mi chcel vlkodla zasadiť smrteľný úder som mu dýku zapichol presne do srdca. Zviera zavrčalo a ochablo.
„Skap ty sviňa.“ Zašepkal som a zvalil ho zo seba. Chcel som sa postaviť ale zistil som, že nemám silu v nohách. Tak som ostal len ochabnuto ležať. Pred očami som mal stále zahmlené a ťažko sa mi dýchalo.
Neviem ako dlho som tu ležal ale našťastie nikto s anepokúśal skontrolovať či ešte žijem. Sledoval som súboj z dola. Bol som celkom spokojný až do chvíle ked sa mi pre oči nepostavil otec. Bojoval so samotným Voldemortom. Súboj bol veľmi vyrovnaný. Vrhali po sebe zaklínadla ako šelmy odhodlané zabiť tú druhú. Otec odvrátil pohľad a Voldemort o využil. Vyslal po ňom smrtiacu kliadbu. Výkrik sa mi dral z pľúc, chcel som ho varovať, ochrániť ale nemohol som otvoriť ústa. Môj otec by bol mŕtvy kebyže to zaklínadlo niekto neodrazí. Pootočil som pohľad aby som videl otcovho záchrancu a pohľad mi skoro vyrazil dych. Stál tam Draco Malfoy s prútikom pred sebou. Bol od krvi a dychćal ale zachránil môjho otca. Následne otočil prútik proti svojim vlastným. Bojoval so smrtožŕutmi a z hrude sa mu drali výkriky. Chcel som vidieť ako otec porazí Voldemorta ale nedokázal som drˇat otvorené oči. Po dlhom súboji s vlastnými viečkami nakoniec vyhrali a ja som upadol do bezvedomia.
Ocitol som sa v nejakej bielej miestnosti. Nebol tam žiadny nábytok ani okná. Len matná postava ktorá sa črtala na druhom konci miestnosti.
„Kde to som?“ zvolal som a po miestnosti sa ozvala ozvena.
Postava sa pomaly približovala ale neprehovorila.
„Som mŕtvy?“ spýtal som sa a premkol ma strach.
„Nie.“ Postava prehovorila. Hlas mi nebol povedomý. Osoba ktorá sa ku mne blížila cez miestnosť ktorá bola väćšia než vyzerala mi bola dosť povedomá.
„Kto ste?“
„Ty ma nespoznávaš?“
Postva už bola len pár metrov odomňa a ja som v hurtých dlhých vlasoch, vysokej postave, nezbedných,búrkových oćiach a darebáckom úsmeve spoznal Siriusa. Krstného otca toho môjho.
„Sirius?“ spýtal som sa šokovane.
„Čo tu robíš? Si mŕtvy to znamená že som mŕtvy aj ja?“
Zasmial sa zvodným smiechom. Keď som s ana neho zahľadel akoby som videl Lilly.
„Nie ty hlupák. Nie si.“
„Nie? A čo tu potom robím?“
„Zaviedlo ťa t tu preto lebo tvoj otec je mŕtvy. Porazil ho Lord voldemort.“
„Nie!“ skríkol som.
„Ano, je to pravda. A to vśetko len kvôli tvojej nenávisti a pohŕdania.“
„Mlč! To nie je pravda!“ kričal som a po tvári sa mi kotúľali slzy.
„Ale je Albus. Bol si tak preplnený nenávisťou, že si toto zapríčinil a to všetko len kvoli nejakej blbej fakulte. „
„To nie je moźné.“ Zažepkal som a nenávidel som sa ešte viac ako predtým. Čo ak je pravda všetko to čo mi Sirius hovorí?
„Ako je to možné?“
„Stal sa z teba arogantný, nenávistný slizolinčan. A to vśetko len kvôli tomu že si neskončil v Chrabromile. Myslel si si že si v niečom horší, že si nezaslúžiš byť synom Harryho Pottera. Tvoja nenácist bola taká veľká, že osud musel zasiahnuť. Ukázal sa ti denník tvojho otca. Mal ti ukázať čo je podstatne. Šlo to dobre, ael aj tak časť tvojej duše bola presiaknutá nenávisťou. V bitke zomrel tvoj otec. A to len kvôli tvojej nenávisti.“
„Nie.“ Kľakol som na kolená a plakal.
„Ale dá sa to vrátiť.“
„Ako?“ s novou nádejou som zdvoihol uslzenú tvár.
„Niečo ti ukážem.“ Nastavil mi ruku a ja som ju po meśom zaváhaní prijal. Okamžite sme sa ocitli v malom domčeku. V obývačke boli 4 ľudia. Dospelý muž s ćiernymi vlasmi a okuliarmi, ktorý obímal červenovlasú ženu. Obaja sa spokojne usmievali ahľadeli na dvoch svojich synov ktorý sa hrali na zemi.
„Oci?“ ozval sa ten menší z dvoch chlapcov.
„Ano Albus?“
„Aj ja pojdem do Rokfortu?“
Muž sa usmial a prikývol.
„A budem v chrabromile?“
„Samozrejme.“
„Čo to má byť?“ spýtal som sa Siriusa no ten s alen usmial. Scéna sa zmenila.
Stál som na nástupišti pri Rokforskom exprese a hľadel na mňa keď som mal 11 rokov.
„Prestaň james!“ kričala mladá žena a buchla ho jemne po hlave.
„Ale mami!“
„Nestraš ho. Neskonćí v slozoline.“
Otec si ma odviedol na kraj a kľakol si.
„Synček. Čoho sa bojíš?“
Chlapec zdvihol hlavu apozrel sa otcovi do očí.
„že skončím v Slizoline.“
„Ale no tak All. Mne s mamou je jedno v akej fakulte budeš. Máś meno po najväčśom riaditeľovi Rokfortu a asi najodvážnejšom mužovi ćo poznám. Severus. On bol zo Slizolinu. A ak náhodiu skončíš v Slizoline, tak tá fakulta získa úžasného študenta.“ Otec sa usmial a dal chlapcovi bozk na ćelo.
Scéna sa opäť zmenila.
„Pozri All, čo ti v poslednej dobe je? Si nejaký divný.“
Chlapec už trochu starši nepríjemne odvrkol
„Čo by malo.“
„Ak ťa stále štve tá fakulta nám to nevadí.“
„Ale mne áno!“
Otec k nemu pristúpil a pozrel sa mi do oćí. Chlapec sklonil hlavu.
„Pozri sa na mňa Al. Nejde oto v akej si fakulte. Ide o to čo máš tu.“ Ruku mu položil na hruď, na mietso kde je srdce. Chlapcovi zmäkol výraz tváre no okamžite ho nahradila tvrdá maska.
„Jasné.“
Scéna sa zmenila a my sa sme ocitli v miestnosti kde aj na začiatku.
„Čo to bolo?“
„Vidíš? Nikomu to nevadí Al. Kľudne zaho´d svoju nenáviť s všetko sa vráti do poriadku.“
Pomaly som prikývol. Mal pravdu. Celé tie roky som bol zatrpknutý úplne zbytočne.
„Máš pravdu.“
„Strýko Sirius ju má stále.“ Zachcechtal sa.
„Poď ku mne.“ Stiahol ma za ruku a privinul si ma na hruď.
„Tak sa podobáś na Harryho.“
„Ja viem.“ Povedal som a prvý krát som v tom aj naozaj uveril.
„A Sirius?“
„Ano?“
„Som mŕtvy?“
Sirius sa rozosmial. „Nie nie si.“
„A otec?“ spýtal som sa so strachom, obávajúc sa odpovedi.
„Je. Ale keď sa rozhodneš vrátiť späť so srdcom naplneným láskou nie nenávisťou vśetko bue ako predtým.“ Povedal vážne a zahľadel sa mi do oći.
Prikývol som.
„A sirius?
„Prosím,“
„Toto tu, je skutočné?“
Siriusa moja otázka rozosmiala. „Prečo by to nemalo byť skutočné?“
Usmial som sa a znovu sa k nemu pritúlil.
„Al, už je čas ísť.“
„Budeš mi chýbať.“
„Aj ty mne chlapče. Nezabudni čo som ti hovoril.“
Pozrel som sa mu do oćí. Vedel som,že to bude posledný krát čo uvidím tie oči.
„Nezabudnem.“
Miestnosť sa mi začala rozmazávať pred očami. Cítil som, že strácam pôdu pod nohami a opäť to známe sťahovanie pľúc.
„Nie!“ zdesene som odhodil denník. Nachvíľu som zamrzol a až po chvíli mi došlo,že zatiaľ čo ja som strávil v minulosti 2 týždne tu neprebehla ani sekunda. Spokojen som sa usmial a rozbehol do hradu.
Denník v tráve začal blednúť a nakoniec zmizol.
asp
(asp, 27. 2. 2015 17:45)