7.časť
Zobudila som sa a rozpamätávala sa na dnešnú noc.
„Dobré ráno,kráska.“ Sirius mi dal letmý bozk na líce a usmial sa. Spomínala som na to ako som túžila po jeho odtykoch,ako som bola celá rozpálená,ako som chcela aby nikdy neprestal. Usmiala som sa.
„Ahoj.“
„Hermiona,toto bola najkrajśia noc v mojom živote. A dúfam,že ich bude ešte veľa.“
Chytil mi hlavu do rúk a zćal na bozkávať. Zamrzla som. Musím ísť za Dumbledorom.
„Prepáš, Sirius,musím ísť.“ Schytila som veci a rýchlo sa obliekla.
„Ale,Hermiona.“ Sirius zmätene sedel na posteli.
„Spravil som niečo zle?“
Podišla som k nemu a dala mu bozk na čelo.
„Ja ti to vśetko vysvetlím.Ale teraz nie.“
Utekala som cez celý Rokfort. Rozmýśľala som ako tpo teraz bude. Kedy odídem? A odídem vôbec? Táto myšlienka mi hlavou behala v poslednej dobe stále viac a viac.
„Pán profesor!“ rozrazila som dvere na jeho pracovni. Dumbledore tam stál v kvietkovanej noćnej košeli. Potlačila som úškrn.
„Prepáčte.“
„Ach,slečna Grangerová. Prekvapili ste ma. Nečakal som,že vás uvidím takto skoro.“
Na moje prekvapenie vôbec nebol zmätený,či zahambený. Len tam stál a spokojne sa usmieval. To je divný chlap.
„Pán profesor,ako to ide s mojim odchodom.“
„No slečna Grangerová,poteším vás. Odídete presne o týždeň.“ Dumbledore si sadl a zloźil si okuliare. Zamrzla som. Niečo vo mne zamrzlo a už sa nikdy nechcelo pohnúť. O týždeň. To je krátka doba. Veľmi krátka.
„Stalo sa niečo,Hermiona?“ zaostrila som na Dumbledora. Spokojn sedl a pozeral s ana mňa tými modrími očami. Ako môže byť sakra takýto pokojný?!
„Ale nić. Musím ísť. Dovidenia.“
„Prajem pekný deň, Hermiona.“
Zavrela som dvere na jeho pracovni a oprala si o ne hlavu. Týždeň. Jeden posratý týždeň a budem sa musieť snimi rozlúčiť. V hlave mi behali spomienky na vseto čo som tu zažila. Zavrela som viečka a snažila sa zabrániť slzám,ktoré si hľadali cestu von. No márne.
„Karamelové kamienky.“ Skríkla som na tučnú pani a prudko si utrela slzy.
„Si v poriadku Hermiona?“
„Som! Prečo sa ma to každý pýta?! Nie je to vaša starosť! Vaša starosť je len otvárať tento vchod tak pohnite vašim neexistujúcoim zadkom!“ kričala som hystericky. Tučná pani sa zatvárila urazene a prehupla sa. Vošla som do klubovne. Slzy mi už tiekli prúdom.
„Hermiona?“ Lilly sa otočila ku mne keď som sa hodila do kresla.
„Co sa deje?“
„Ublížil ti Black?“ James sa ku mne naklonil a tváril sa vážne.
„Ako áno,zabijeme ho.“ Povedal smrteľne vážne a ja som sa pousmiala.
„Nie,on s tým nemá nič spoločné.“
„Tak potom,čo sa deje?“
Pozrela som sa do tvári svojich nových priateľov a zatriaslo ma.
O týždeň ich budem musieť opustiť. Slzy ma premohli a ja som uśla ako zbabelé kura.Za buchla som dvre do izby azviezla som sa popri stene. Dala hlavu do dlaní a plakala. Rozmýšľala som nad všetkým. Nad Harrym,Ginny,Ronom,Weasleyovcami nad všetkým. Snažila som sa záśkodníkov a Lilly vypustit z hlavy. Bolo by to jednoduchšie kebyže sa k nim takto nenaviažem.
„Hermiona?“ niekto mi zaklopal na dvere.
„Choď preć!“ skríkla som a hodila do dverí vankúš.
„No tak,porozprávajme sa.“
V zastretom hlase som spoznala Remusa.
„Remus?“ potiahla som nosom.
„Hermiona,môžem ísť ďalej.“
„Poď.“
Dvere sa pomaly otvorili a v nich stál Remus.
Pozrela som sa na chlapca ktoréhy poznám. Mal sivo-hnedú pokošku. Keď hovorím sivo-hnedú presne to vystihuje jeho farbu. Na normálnem ćloveku by to vyzeralo akoby bol chorý ale k Remusovi sa to hosdilo. Hodilo sa to k jeho akoby zapráěným hnedým vlasom a veselým mandľovým očiam. Bol tichý a tajomný. Zbudzoval viac zvedavosti než tušil.
„Čo sa deje hermiona?“
„Všetko sa zničilo.“ Potiahla som nosom a skrútila sa od klbka. Prisadol si ku mne a založil nohy do tureckého sedu.
„Spusti.“
„nemžem ti to povedať, Remus.“ Krútila som hlavou.
„Ale no tak. Môžem. Ja budem mlćať ako hrob.“
„Nie je to také ľahké. Ak by som ti to povedala,mohla by som sposobiť veľmi zlé veci. Mohla by som zmeniť to čo zmeniteľné byť nemôže.“
„O čom to hovoríš?“ Remus nechápavo krútil hlavou.
„Nemôžem,proste nemôžem!“ zavyla som a skrútila sa do tesnejšieho klbka.
„Hermiona. Budúcnosť nemôžeš zmeniť,tým že mi niečo povieš. Na to treba viac.“
„Ano ale.. ČO?!“ prudko som zdvihla hlavu a pozerala do jeho chápavých očí.
„Čo si to povedal?“
„Viem,že si z budúcnosti.“
„Čože?!“ vykríkla som.
„Ako?“
Remus sa zasmial. „Som najbystrejší žiak v celom ročníku, a ty si to bohvieako nekryla.“
Zmätene som krútila hlavou. „Vysvetľuj.“
„Tak fajn. Na začiatku ročníka si sem prišla vrajže z inej školy,vo Francúzsku. Lenže nemala si Francúzsky prízvuk a aj kebyže niesi Francúzska za tých 5 rokov š´tudia na śkole by sa aspoň trochu z toho prízvuku na teba nalepilo. To mi bolo prvé podozrivé. Ďalej. Keď sme ti s Jamesom ukazovali tajné chodby,všetky si poznala,len si sa naoko tvárila prekvapene. Celý hrad si poznala priveľmi nato žeby si tu mala byť nová. Každú chvíľu si behala za riaditeľom a prišla is celá rozrušená. Pár krát si sa pomýlila a Jamesa oslovila Harry. Nie je to divné?“
Keď som ho tak poćula,mal pravdu. Vôbec som sa nesnažila skryť to že nie som z tejto doby. Som taká hlúpa!
„Kto to ešte vie?“
„Len ja. Nikomu som to nevravel.“
„Ďakujem,Remus. A nech to tak aj ostane prosím.“
„Dobre,ale Sirius? Nemal by to vedieť?“
„Dozvie sa to. Poviem mu nto,len musím prísť na to ako.“
„Ty ho vážne ľúbiš,že?“
Pozrela som sa mu do očí a prikývla.
„Áno.“
„Bola si za Dumbledorom. Ćo ti povedal, ćo ťa tak rozrušilo?“
„O týždeň s amusím vrátiť.“
Remus sa zasekol.
„O..O týžden?“ zopakoval prekvapene a povzdychol si.
„Už chápem. Je to riadne krátka doba.“
„Veľmi. A potom vás už nikdy neuvidím.“
„Vieš,že je tu možnosť,že by si nikam nemusela ísť?“
Prikývla som.
„Viem. Ale čo moja rodina? Priatelia? Nemysli si,źe som už nad tým nerozmýšľala.“
„Tak toto je zlé.“
„To teda hej.“
„Poď sem.“ Remus sa natiahol po moju ruku a pritiahol si ma na hruď. Uvelebila som sa a cítila sa tak bezpečne ako nikdy. Remus bol ako môj starší brat.
„Ja tu budem pre teba stále, vieš o tom.,źe?“ zašepkal a ja som prikývla.
„Viem.“
V hlave mi vírili myšlienky. Vytvárali pochody. Chcela som sa ich zbaviť. Chcela som aby vśetko bolo jednoduhé,aby mal problém len jedno riešenie. Aby som vedela ako sa rozhodnúť. Lenže o tomto to nieje. Nić nieje jednoduché. Vedela,že tento týždeň bude ťažký, že bude musieť spraviť asi najťahšie rozhodnutie v źivote. Zavrela oći a vdýchla Remusovu vôňu. Uľavilo sa jej,ke´d sa o tom mohla s niekým porozprávať. Cítila sa lepśie. Nie o veľa,ale trošičku jej to pomohlo.
:3333
(Bea, 6. 2. 2014 16:52)