4.kapitola
Nicoll za zobudila a pozrela sa smerom k oknu. Bola ešte tma. Zavrela oći a ľahla si naspäť s úmyslom si ešte pospať, lenže po pol hodine neustáleho obracania sa, naklepávania vankúša a nadávok to vzdala. Tak najtichšie ako len vedela sa postavila a vyšla z izby. Rozhodla sa,že sa porozpráva s Dumbledorom. O všetkom, a aby jej povedal celú pravdu. Proste už žiadne klamstvá.
„Albus?“ zašepkala do tmy jeho pracovne a opatrne vośla dnu.
„Lomus.“ Šepla a po špičkách sa snažila prejsť do jeho spálne ale samozrejme jej preslávená šikovnosť spôsobila to, že narazila do enjakého strieborného,krehkého nástroja ktorý sa z rachotom zrútil na zem.
„Dočerta!“
„Si rovnako šikovná ako ja.“ Povedal spoza Nicoll nejaký hlas. Nicoll sa prudko otočila a zamierila prútikom do rohu.
„Prosím ťa, vypni to svetlo. Vypáliš mi oči.“ Nicoll svetlo vypla ale prútik nestiahla.
„Kto ste?“
S tieňa pracovne sa vynorila postava zahalená v plášti. Videla iba svetlú pokožku a krvavo ćervené pery ktoré cmúľali lízatko.
„Lízatko?“ spýtala sa Nicoll s pobavením v hlase. Táto situácia jej prišla straśne vtipná. Ani nevedela prečo ale zrazu sa nahlas rozosmiala. Je chorá. Mali by ju zavrieť do blázinca.
Počula ako sa žena smeje tiež. „Noa? Temný pán sa zaujíma o mňa nie o to čím sa kŕmim.“
Akonáhle Nicoll poćula so meno prestala sa smiať a pevnejśie zovrela prútik.
„Kto ste?!“ zopakovala opäť pevnejším hlasom.
„Ale no tak. Hádam by si nezabila vlastnú matku.“ Bledé ruky sa zdvihli ku kapusni a pomaly ju zložili. S pod kapusne sa vynorila hlava s nepoddajnými ćiernymi vlasmi a modrými oćami. Nicoll sa prudko nadýchla.
„Čo tu robíš?“ sykla smerom k nej. Zrazu v sebe pocítila taký príval nenávisti, že by v túto sekundu dokázala vyvraždiť celú čínsku mafiu, čo prosím pekne nieje nić ľahké.
„Pozri. Som tu preto aby sme sa porozprávali. Takže chápem, že ma máš chuť v momente zabiť ale odlož to. Najprv ti vśetko poviem. A potom zvážiš či ma zabiješ alebo nie a ja prisahám, že sa nebudem brániť.“ Zdvihla ruky do obranného gesta.
Nicoll chvíľu rozmýšľala a tak prikývla, no prútik stále pevne držala pred sebou.
„Tak fajn. Sadni si.“
„Prečo doriti, každý odomňa chce aby som si sadala keď mi chce povedať niečo dôležité?! To si myslíte že som až taká padavka aby som nevydržala záťaž pár slov alebo čo?!“ vykríkla nahnevane Nicoll ktorú to śtvalo už dlhšiu dobu. Belarix sa uśkrnula.
„Dobre. Postoj. Takže. Myslím, že Albus ti povedal všetko potrebné. Ale je tu ešte pár vecí.Nicollete. Moja Nicollete.“ Hlas jej znežnel. Nicoll cítila ako sa jej zatriasol hlas.
„Vieš, nechcela som ťa opustiť. To by bola posledná vec torú by som v živote urobila. Ale ja som sa rozhodla zle hne´d na zaćiatku. Vybrala som si svoju záhubu a musím teraz znášať následky.“
„Pff, jasné. Nechci mi nahovoriť že tvoje ľadové srdce znežnelo pri pohľade na svoju dcéru! Nehraj na mňa takéto somariny. Vyzabíjala si polku sveta bez mihnutia oka! Ako odomňa preboha môžeš chcieť aby som uverila týmto presladením rečičkám?!“ odvrkla si Nicoll a prehvorila ľadovým hlasom.
„Viem,že ma neznášaš, ale uver mi prosím!!Keď som stretla tvojho otca a narodila si sa mi,môj svet sa zmenil! Vedela som, že ja nepatrám na zlú stranu, chcela som sa vrátiť ale už to nešlo! Prosím ver mi.“ Belatrix už plakala. Slzy jej stekali po ubolenej tvári ale Nicoll aj napriek pohľadu na túto ubolenú azlomenú ženu ľútosť necítila. Práve naopak. Tešila sa tomu, že trpela. Nemohla si pomôcť.
„Zbytoćne sa snažíš. Mňa nezlomíš. Ja vlastne neviem ani čo tu robíš! Prišla som za Albusom ale naśla som tu teba.“
„Prišla som sa s tebou porozprávať. A chcem ti povedať aby si sa na Albusa nehnevala. Robil, len to ćo musel. On ťa má úprimné rád.“
Mala pravdu. On za nič nemohol. Mala by sa mu ospravedlniť. Prikývla na znak pochopenia a zklopila prútik.
„Teraz už choď. Nemáš tu čo hľadať.“
„Nicoll, prosím..“
„Vypadni!“ skríkla a hodila po nej knihu. Belatrix sa uhla. Posledný krát sa pozrela uslzeným pohľadom do rovnakých oćí ako mala ona a odmiestnila sa.
Nicoll tam stála uprostred obrovskej miestnosti a cítila horúcu slzu na líci. Rozplakala sa. Úplne sa zložila. Kľakla si na kolená a zaryla nechty do plyšového koberca.
Cítila ako ju niekto chytil z aplece. Otočila sa a zadívala do modrých očí za polmesiačikovými okuliarmi.
„Všetko som počul.“
„Ach, oci!“ vyhŕkla a schúlila sa mu v náruči. Bude ešte niekedy vôbec v poriadku?
Komentáre
Prehľad komentárov
Podla mna si k sebe najdu cestu i ked mozno to chvilu potrva, ale aby do tvedy bella este zila...
hp
(eliz, 10. 12. 2012 18:37)