6.kapitola
Prebudila som sa v mäkkej a teplej posteli. Zmätene som nadvihla hlavu a sykla bolesťou. Búšilo mi v nej akoby chcela vybuchnúť. Zahmlilo sa mi pred oćami a ja som musela omáme klesnúť naspäť na vankúš.
„Nenamáhaj sa veľmi.“ Pošepol hlas z tmy izby a mnou znovu myklo. Tentoraz však od ľaku..
„Dopekla Fred! Chceš aby ma kleplo?!“
Z tmy sa ozvalo pobavené zachcetanie ktorý prenasledoval buchot.
„Au?! To bolo za čo?!“ šúchal si Fred hlavou na mieste kde ho zasiahla moja ruka azasvietil svetlo. Prekvapene som zažmurkala a do očí mi vrazilo svetlo.
„Ide mi to vypáliť oči.“ Prikrila som si ich rukou a hundrala.
„Zvykaj si na svetlo. Posledné tri dni si si ho veľa neužila kedže si bola v bezvedomí.“
„Čo sa vlastne stalo? Pomätám si len..“ zrazu som zmĺkla a naširoko otovorila oči.
„Ty!!“ prudko som sa postavila a chytila prekvapeného Freda za košeľu.
„Ty si ma poslal do záhrady,kde ma skoro zabili!“ skríkla som a zlosť vo mne narastala.
„Čo? Neviem o čo hovoríš,Nicoll. Upokoj sa!“ odťahoval od seba moje ruky,lenže zlosť mi dodala silu.
„Bála som sa o teba! Bol boj a ty si zmizol a zrazu si sa objavil a poslal ma do záhrady a tam boli ty smrtzrúti.“ Koktala som a cítila slzy tečúce po mojom boľavom líci. Klesla som na posteľ a zvlykala. Prebohačo sa to so mnou deje?
„Nicoll.To som nebol ja. To bol smrtožrút.Neviem presne ktorý,ale pri boji mi vytrhol pár vlaov.Použil všehozus lahko ťa odlákal do záhrady. Ako sa ti vlastne podarilo zachránit? Našli sme ťa v bezvedomí pri soche jednohrbej čarodejnice avyzerala si fakt biedne.“ Pokrčil smutne plecami a chytil ma za ruku. Pri jebo dotyku mi prebehol mráz po chrbte. Vzlyky náhle prestali.
„Zachránila ma moja mama.“
„Čože?“
„Moja mama ma zachránila. Už som bola skoro mŕtva,dochádzal mi vzduch a zrazu sa tam objavila ona. Zabila toho chlapa.“
„Nicoll?“
„Áno?“
„Si v poriadku?“ spýtal sa jemne a stisol mi prsty. Čo je to za hlúpu otázku?! Samozrejmeže niesom v poriadku. Mám pocit,že sa zachvíľu zrútim.
„Hej.Som v pohode.“ Nasilu som vystrúhala úsmev. Fred sa nahol nadomňa a chytil mi tvár do dlaní.
„Ja viem,že niesi.“ Týchto pár slov mi stačilo nato aby som sa presvedčila otom ako ho veľmi milujem. Obajala som ho najpevnejšie ako som vedela.Privinul si ma k sebe a ja som sa cítila najbezpečnejšie na svete.
„fred?“
„Áno,Nicoll?“
„Mal by si sa osprchovať.“ Fred sa rozosmial.
„To by si nebola ty kebyže nezkazíš romantiku.“
„Hej! To nie je fér! Našu prvú romantiku nam prekazili smrtožrúti! Ja zato nemôžem.“
„Ty môžeš za všetko.“ Zachechtal sa a dal mi bozk na čelo.
„Ideš už?“
„Hej,musím sa ísť osprchovat a napísať prácu pre Snapea. Verila by si tomu? Skoro sme pred tromi dňami umreli a on nám aj tak musí dať slohovú prácu na 5 strán.“ Zachmúril sa a kopol do stoličky. Musela som sa zasmiať,
„Tak si to uži. Len ty a práca pre Snapea.Uhm,tu máš tu romantiku čo tak veľmi chceš.“
„Nato som čakal veky.“ Zachcetal sa a kývol mi na rozlúčku. Keď sa zabuchli dvere s úsmevom som si ľahla do postele. Zavrela som oči a vdychovala vôňu freda,ktorú tu ešte stále bolo cítiť,keď som počula ako znovu buchli dvere.
„Už ti chýbam?“ zachcetala som sa a otvorila oči čakajúc tam Freda,lenźe čakalo ma prekvapenie.. Stál tam Draco Malfoy.
„Čo tu chceš?“
„Aj ja ťa rád vidím Lastrengová.“ Prehodil lenivo a pritiahol si stolićku ku mojej posteli.
„Ako si mi to povedal?“
„Počula si dobre. Viem,že si jej dcéra.“
„Čo odo mňa chceš?“
Zatváril sa samoľúbo a mľaskol jazykom. „Od teba nič sesternička.“ Zhnusene som sebou cukla. Až teraz mi to došlo. Bella je jeho teta,to znamená že ja som jeho..
„Choď do čerta,Malfoy. Niesi tu výtaný.“ Zavrčala som a rukami zovrela okraj postele.
„Upokoj sa,prosím ťa. Ja som ťa tu prišiel pozrieť kvoli jednej veci.Musíš zomrieť.“
Prehodil to ledabolo lenže mnou to otriaslo.
„Čo?“
„Si hluchá alebo čo? Musíš zomrieť,inak zomrie Bella a keď sa mám rozhodnúť medzi tebou a Bellou,jednoznačne som pre tvoju smrť.“
„Zbláznil si sa?“
„Bela spravila obrpovskú hlúposť,že ťa nezabila keď si bola deckom. Vieš kvôli tebe to teraz nemá u Temného pána najľahšie. Kaďý deň bojuje o život.“
Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Spomenula som si na jej slzy s ktorými i hovorila ako ma ľúbi. Spomenula som si nato ako ma zachránila,nato ako sa mi ospravedlňovala a vtej chvíli som si uvedomila,že nechcem aby bola v nebezpečenstve.
„Nechápem tomu.“
Než vôbec stihol otvoriť ústa dvere sa opäť otvorili a vnich stál ocko.
„Vyrušujem?“ pokojne sa spýtal Malfoya,ktorý sa postavil.
„Nie,už som na odchode.“ Venoval mi smrtiaci pohľad a odiśiel. Napätie však ostalo vysieť vo vzduchu.
„Čo chcel?“ spýtal sa ocko a sadol si na moju postel.
„Ale nič.“ Usmiala som sa a objala ho.
„Už som sa bál,že sa nám nepreberieš,spiaca princezná.“
Po prepustení z nemocnice dni ubiehali strašne rýchlo. Líco sa mi zahojila, a hlava ma už nebolela. Dokonca som mohla dostupovať na obe nohy. Bola som nadmieru spokojná. S Fredom to bolo ako v rozprávke. Vídali sme sa každý deň. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu,ktorých bolo čoraz nemej kedže sa musel pripraovať na skúšky,ktoré ho čakali v tomto roku. Tak som sa snažila si užívat naplno každý okamih akým bol napríklad tento.
Sedeli sme spolu v klubovni.Opierala som sa o jeho nohy a čítala časopis. Fred sa mi hral s vlasmi a rozprával sa s Harry ktorý sedel s Ginny pri nás. V kreslách Ron učil Hermionu hrať šachy,ktorej to vôbec ale vôbec nešlo.
„Dnes sa ma Lavander pýtala či si dobrý v posteli.“ Prehodila som medzi rečou a lenivo otočila sránku časopisu. Harry vybuchol smiechom a prehodil.
„Fred je zviera Nicoll.“ Fred od neho s úškrnom štuchol.
„A ćo si jej odpovedala,zlato?“
„že úžasny. Bola taká nadšená,že nevymerala zákrutu keď sa to chystala povedať Parvati.“ Fred sa zasmial a dal mi bozk na vlasy.
„Hermiona,vzdaj to.“ Zakričala som na Hermionu ktorej horela tvár od sústredenia.Vyzerala ako nafúknutá paradajka,čo Rona docela zabávalo.
„Nie!“ zavrčala.Toto bola prvá vec v ktorej nebola dobrá. Chúďa jej ego.
„No tak,miláčik ide ti to dobre ale dajme si prestávku.“ Zaćal jemne Ron no všimla som si jeho úškrn,ktorý sa snažil potlačiť. Neúspešne. Ani sa mu nečudujem.
„Nie!“
Ron krotko pokrčil plecami.
„Niekto tu je pod papučov.“ Podpichol Fred do Rona a zasmial sa.
„Ty sa máš čo ozývať. Pri takej sekere ako je Nicoll to nemás ľahké čo?“ vrátil mu mladší brat.
„No dovoľ.“ Na oko urazene som na neho pozrela.
„Pravda zabolí,čo?“
Ako malé dieťa som na neho vyplazila jazyk,čo u neho vyvolalo krutý smiech.
„Niesom sekera,źe nie?“ zašepkala som Fredovi.
„Neboj sa nie si.“ Smial sa mi potichu do ucha a pobozkal ma.
„Si to najúžasnejśie dievča na svete.“
Opätovala som mu úsmev a oprela sa o neho.
Takáto śťastná som nebola už dlho. Dokonca som zabudla myslieť aj na mamu. Vlastne,teraz klamem. Nezabudla. Každy večer myslím nato,kde je,ako sa má,čo robí. Nedá mi to. Po tých slovách čo mi povedala vtedy v noci sa vo mne niečo zlomilo. Nedokázala som sa na ňu hnevať tak ako predtým. Zrejme ma presvedčil ten jej úprimný plač alebo slová lásky,ktoré mi celé detsvo chýbali. Alebo porste len to,že sa naśla moja mamička.Taktiež mi nedal spávať rozhovor s Malfoyom.O čom to hovoril? Prečo musím zomrieť? Chcel ma len vystrašiť ale naozaj vie niečo čo ja nie. Vŕtalo mi to v hlave a vytáćal ma fakt,že vie o mojej mame viac ako ja. Vytáčal ma celý on.
„Nad čím premýšľaš?“ zapriadol mi do ucha fred. Na krku ma pošteklil jeho dych a ja som sa roztriasla.
„Nad nićím.“ Usmiala som sa a pohladila ho po líci.
„Si strašná klamárka.“ Zachechtal sa.
„Som najlepšia klamárka.“ Uśkrnula som sa.
„A opováž sa mi protirečiť. Až potom uvidíš akou sekerou dokážem byť.“ Jemne som ho potiahla za šticu vlasov a śtverala sa na nohy. Zachytil ma a na tvári sa mu objavil žalostný výraz.
„Odchádzaš?“
Musela som sa zasmiať nad jeho výrazom.
„Áno a už sa nikdy nevrátim!“ pevne som vyhlásila.
„Tak to ťa teda už nepustím.“ Uškrnul sa a zovrel mi nphy ako vo zverákoch.
„Fred!“ so smiechom som sa zvalila na neho.
„Ešte stále chceš odísť?“
„Uhm porozmýšľam.“tvárila som sa,že tuho premýšľam.
„Ani sa o tom nepokúšaj.“ Silno ma zovrel a pobozkal.
„Nikdy.“
komentar
(alica, 13. 1. 2015 13:01)